o farnosti - Modrý Kameň

Modrý Kameň jako pútnické miesto a kalvárske pobožnosti.

Modrý Kameň oddávna bol ľudovo pomenovaný Hradom. Toto ľudové pomenovanie je podľa prastarého hradu, ktorý sa oddávna vypína nad Modrým Kameňom. Obyvatelia Modrého Kameňa sú čiastočne potomkami niekdajšieho bojového rodu Balašovcov, čiastočne potomci ich sluhov a prisťahovaných remeselníkov. Hrad Modrý Kameň a rovnomenné mestečko pod ním má malebnú polohu. Modrým Kameňom sa končí Krupinská vrchovina a stráňami Srňajky, Drieňovky a Krákorovho vrchu vstupuje do peknej a širokej Ipeľskej kotliny. Hont si tu podáva ruky s Novohradom. Hrad Modrý Kameň bol založený rodinou Balašovcov okolo roku 1137. Prvým známim majiteľom hradu bol zvolenský župan Ditrich. Najznámejším príslušníkom rodu na začiatku jeho existencie bol slávny rytier Donč, ktorý sa preslávil bohatou hospodárskou a staviteľskou činnosťou na území Slovenska. Za vlády Kráľa Bela IV. sa začal meniť na významnú protitatársku pevnosť. Mal výhodnú strategickú polohu a stal sa dÔležitým článkom v systéme protitatárskej obrany v Uhorsku. V roku 1572 bol pánom hradu hontiansky a zvolenský župan Ján Balaša. 17. júla 1575 sa začal útok a 19. júla sa Turci zmocnili hradu. V Modrom Kameni zotrvali necelých 20 rokov. Ovládali široké okolie – severný Novohrad a juhovýchodný Hont. Odtiaľto podnikali útoky na Vígľaš a Zvolen. V blízkosti zničili mestečko Horné Strháre. V novohrade sa chceli usadiť natrvalo. V osade Dolina postavili mlyn, v okolí Ipľa chceli pestovat ryžu. Prestavali hrad a premenovali ho na Ikipalanku – dvojitú pevnosť. Turecká zástava prestala viať na Modrom Kameni v decembri 1593, kedy Turci podľahli silnému útoku Mikuláša Pálfyho a Krištofa Tiefenbacha. Pred ústupom však stihli hrad vyhodiť do vzduchu. Žigmund Balaša ho dal opraviť do pÔvodného stavu. V novej tureckej vojne sa vlastníkom hradu na krátke obdobie stal Imrich Thököly. Jeden člen posádky zapríčinil požiar, ktorý hrad opätovne zničil. V roku 1730 Gabriel Balaša dal na dolnom hrade postaviť kaštieľ v barokovom slohu. Horný hrad ostal v ruinách. Obyvatelia Modrého Kameňa nielen v politických veciach, ale aj v náboženských boli závislí na pánoch hradu. Tak sa stalo, že v dobách protestantizmu, keď Ondrej Balaša priľnul k učeniu Lutterovmu, aj svojich poddaných prinútil v Morom Kameni k prijatiu luteránskeho učenia. Protestantizmus u modrokamenčanov sa nezakorenil i napriek tomu, že v okolitých obciach zotrváva dodnes. Po dnes až na malé výnimky je Modrý Kameň obývaný katolíkmi. Za túto milosť možno ďakovať častým pútiam, najmä však mariánskemu kultu, ktorého nositeľkou v týchto dobách bol ružencový spolok. Taktiež Horné Strháre, filiálka Modrého Kameňa ďakuje mariánskemu kultu, že až podnes sú v lone Kristovej cirkvi. Dnešný farský kostol a fara v Modrom Kameni pochádzajú už z novšej doby. Fara bola založená v roku 1787 a kostol skoro o 100 rokov neskoršie v roku 1879. Predtým bol Modrý Kameň filiálkou Dolných Plachtiniec a neskoršie Dolných Strhár. V roku 1759 bola postavená a 24. augusta biskupom Antonom Révayim posvätená zámocká kaplnka, ktorá je zasvätená ku cti Svätej Anny. Od toho času až do posvätenia kaplnky pod hradom a po jej zaniknutí, až po postavenie farského kostola sa konali bohoslužby v kaplnke na hrade. Hlavný oltár kaplnky bol ozdobený obrazom Bolestnej Matky Božej. Tento obraz je teraz umiestnený na bočnom oltári farského chrámu. Obraz je v striebornom ráme a Bolestná Matka a Ježiš sú ozdobený zlatými korunkami a zlatými srdciami. Pôvod tohto obrazu je neznámy. Bol nájdený v ruinách starého zámku a po vystavaní kaplnky umiestnený na hlavnom oltári. Medzi ostatnými pamiatkami za zmienku stoja votívne predmety zobrazujúce oči, ruku, nohu, prsník, ovce, hovädzí dobytok a sú vystavené v štyroch rámoch. Tieto predmety upozorňujú, že jednotlivci na príhovor Bolestnej Panny Márie obsiahli milosť uzdravenia v rozličných chorobách očí, rúk a prsníkov. Z ústneho podania vieme, že modrokamenčania koncom 18. storočia, keď pustošil medzi dobytkom mor, pri oltári s obrazom Bolestnej Matky hľadali a našli potešenie. Medzi pamätihodnosti patrí aj relikvia Sv. Kríža, ktorá je umiestnená s relikviami Sv. Ignáca, Sv. Františka Xaverského a Sv. Stanislava Kostku v striebornom relikviáre. Tiež upúta strieborný obraz, ktorý zobrazuje členov rodiny Balašovcov, kľačiacich okolo postele chorého so Sv. ružencom v rukách a modlia sa, akiste za uzdravenie apoštolského grófa Pavla Balašu. Pavol Balaša bol jeden z najvýznamnejších členov šľachtickej rodiny Balašovcov, ktorý v Novohrade a Honte dal vystavať na vlastné náklady 16 kostolov a fár. Jeho život bol plný kresťanských cností a rímsky pápež Benedikt XIV. Ho označil titulom apoštolského grófa. Bol veľkým ctiteľom Sv. Anny, ku ktorej cti dal postaviť už spomínanú zámockú kaplnku. V kostoloch, ktoré založil, aspoň jeden oltár venoval svojej ochrankyni Sv. Anne, Tak obsiahol milosť, že práve v deň Sv. Anny 26. júla 1771 dal dušu svojmu stvoriteľovi. Zaujímavé je, že apoštolský gróf práve na Modrom Kameni nedal postaviť farsky kostol. Hovorí sa, že tento gróf si Modrý Kameň nechal na ostatok po dokončení svojej apoštolskej práce na okolí, myslel, že tu vo svojom obľúbenom bydlisku položí korunu svojej horlivosti a lásky k Bohu a Cirkvi tým, že vystaví veľkolepý chrám a faru. Avšak umrel skôr, ako mohol svoj plán uskutočniť. Niekoľko rokov po jeho smrti, okolo roku 1788 bolo z kráľovskej vôle vyslovené, že početné obyvateľstvo Modrého Kameňa nemôže byť bez vlastného duchovného a k prevzatiu patronátu bol vyzvaný gróf František Balaša, horvátsky bán. Tento však ani toto nechcel prijať (Visitatio parochiae Kékkeö anno 1789). A tak patronátne práva a povinnosti prešli na náboženskú základňu. Ako bolo už spomenuté, Modrý Kameň do roku 1788 nemal vlastného farára. Vysluhovaním sviatosti a konaním bohoslužieb boli poverení kapláni zo zámku. Títo nebývali v zámku, ale dolu v dedine. Preto žiadali cirkevnú vrchnosť, aby im povolila zriadiť kaplnku v dedine. Jednak preto, aby nemuseli denne chodiť do zámku slúžiť svätú omšu a vysluhovať sviatosti, ale hlavne preto aby pri udeľovaní sviatostí chorým nemuseli pre prevelebnú sviatosť chodiť na hrad. Koncom 18. storočia povolenie na výstavbu kaplnky. Táto kaplnka, neskoršie ju volali farská kaplnka, bola postavená uprostred dediny na brehu potoka, v rade obytných domov. Bola postavená z dreva a tak nie div, ako to ústne podanie zachovalo, bola odnesená a zničená rozvodneným potokom. V roku 1788 bola postavená fara v Modrom Kameni.

Modrokamenská Kalvária

Medzi mnohými pamätihodnosťami Modrého Kameňa zvláštnu pozornosť si zaslúži miestna Kalvária, ktorá je pre svoju krásnu polohu a prírodnú krásu jedinečná. Jej pôvod je neznámy, ale je pravdepodobné, že bola založená na začiatku 18. storočia a založil ju apoštolský gróf Pavol Balaša. Batthyaniovská vizitácia z.r. 1789 sa už o nej zmieňuje a hodnoverne podáva jej popis. Ústne podanie, ktoré opísal Ján Munkay, niekdajší farár na Modrom Kameni: hovorí o nej takto: Kým žil apoštolský gróf Pavol Balaša a ešte aj niekoľko rokov po jeho smrti, Kalvária bola známa púťami zbožného ľudu. Apoštolský gróf sa všemožne staral o to , aby kalvársky vrch priniesol čím väčší úžitok. Keď od apoštolskej stolice dosiahol pre kalváriu odpustky, zbožný ľud z celého okolia každoročne sem putoval na sviatok sv. Ruženca a čerpal duševnú posilu pri pobožnostiach, ktoré sa tu konali. Ale gróf umrel a ružencový spolok zanikol, prestali pomaly aj púte, ba dokonca aj sama Kalvária časom takmer zanikla. V roku 1855 sa podarilo s Božou pomocou, finančnou podporou zemepána baróna Antona Balašu a zbožných veriacich Kalváriu obnoviť. Čoskoro bolo badať, že toto sv. miesto si opäť obľúbili nielen veriaci z Modrého Kameňa, ale aj veriaci susedných obcí. Na žiadosť veriacich miestny farár a zemepán sa obrátili so žiadosťou na kardinála Jána Szcitovského a prosili ho, aby pre zbožný ľud putujúci na modrokamenskú Kalváriu, vymohol od svätej stolice odpustky, aby takto obnovili pobožnosti. Jeho Eminencia tejto prosbe vyhovela. A aby aj Svätá stolica žiadosti veriacich zadosťučinila v liste zo dňa 18. februára 1856 udal nasledujúce dve podmienky, a to: 1. Aby spomenutý kalvársky vrch využil na konanie krížovej cesty, za ktorú sa získajú odpustky. 2. Aby tento kopec mal zvláštnu úctu veriacich. Aby sa týmto dvom podmienkam čím skôr zadosťučinilo, kardinál Szcitovský dal dovolenie miestnemu farárovi, aby dva razy do roka a to po nájdení a povýšení svätého kríža, nasledujúce nedele na spomenutú Kalváriu zámockého kostola, vyviedol púť a vykonal aj s kázňou slávnostné bohoslužby. Aby sa však zbožnosť veriacich na tejto svätej hore čím viac vzmáhala, nariadil v tom istom liste, aby susední kňazi oboznámili veriacich s konaním púte a pripravili svojich veriacich k prijatiu Sviatosti oltárnej. Božská prozreteľnosť čoskoro upozornila dobrodincov, ktorí svojou štedrosťou snahu arcibiskupa uskutočnili. Zvláštnu spomienku si zaslúži Peter Molnár, kanonik v Naďvárade, ktorý pochádzal zo susednej dediny Dolné Plachtince. Bol horliteľom modrokamenských pútí a aj so svojou matkou sa ich zúčastňoval. Daroval na Kalváriu 180 zlatých. Veriaci z Modrého Kameňa a Strhár okrem tých peňazí pred niekoľkými rokmi venovali obnovenie Kalvárie, pri tejto príležitosti skoro 400 zlatých. Plán staníc vypracoval Samuel Lániy, inžinier panstva. Obrazy podľa najlepších vzorov boli namaľované na železné platne v Pešti pod dohľadom Antona Szántofyho, prepošta a neskôr ostrihomského kanonika. Ostatné práce vykonávali modrokamenský robotníci a nádenníci. Krížová cesta bola posvätená v roku 1857, na 16 nedeľu po sv. Duchu, Michalom Kempom, ostrihomským kanonikom, opátom a novohradským hlavným dekanom, za prítomnosti početných svetských pánov a množstva veriacich. Ešte v tom istom roku bola predostretá prosba arcibiskupovi Szcistovskému o dosiahnutie úplných odpustkov. Prosba nebola zbytočná, lebo už nasledujúci rok vyšiel pápežský list, v ktorom sv. otec Pius IX. povoľuje úplné odpustky. Tento apoštolský list arcipastier Ján Szcitovský rozkázal vyhlásiť, aby boli tieto odpustky na modrokamenskej Kalvárii každoročne platné. Za farára Jána Munkayho roku 1859 bola na kalvárskom vrchu postavená kaplnka ku cti Bolestnej Matky daroval Gabriel Pavlíkm farár zo Slovenského Medera (Palárikova) a maľoval o významný maliar Pešky. Obraz predstavuje Bolestnú Pannu Máriu stojacu pod krížom a z kríža vyžarujúci meč zraňuje jej srdce. Stavba okrem nádejníckej práce, ktorú obec vykonávala zadarmo stála 799 zlatých a 64 grajciarov. K výstavbe kaplnky zvláštnu pomoc poskytli zbožní veriaci, ktorí si predplatili knihu: “Umučenie a smrť Ježiša Krista“. Čistý zisk z tejto knihy okrem tlačiarenských výdavkov činil 230 zlatých a celá suma bola venovaná na postavenie kaplnky. V roku 1860 v nedeľu po povýšení sv. Kríža posvätili za účasti pútnikov miestnych veriacich a za asistencie okolitých kňazov Andrej Schirgl pápežský prelát a ostrihomský kanonik. V rokoch 1862 – 1864 v priestore medzi Krížovou cestou a kaplnkou Bolestnej Matky bolo postavených 5 staníc, ktoré zobrazujú náboženské pravdy takto: 1. očistec, 2. posledný súd, 3. zmŕtvych vstanie Krista Pána, 4. anjela strážcu a 5. vyobrazuje blahoslavenú Pannu ako Útočište hriešnikov, Obrazy sú dielom ak. maliara Jána Hofrichtera. Jednotlivé stanice, v ktorých sú tieto obrazy umiestnené, ako aj stanice Krížovej cesty boli za účinkovania farára Jozefa Blašku obnovené. Nemožno nespomenúť, že obce Čebovce a Nenince dali obnoviť po jednej stanici Krížovej cesty. Hlavná kaplnka krížovej cesty bola obnovená za farára Ernesta Pastírika. Hore od Bolestnej Matky na vzdialenosť 100m vypína sa vo výške 500m nad morom 6m vysoký kríž, ktorý sa v tomto prostredí zo zeleného pozadia veľmi pekne vyníma. Kríž bol postavený v roku 1863 na pamiatku veľkého dobrodincu Kalvárie, kardinála Jána Szcitovského, ktorý v roku 1863 poctil Modrý Kameň svojou návštevou a svojím príhovorom u Apoštolskej stolice vymohol na všetky časy odpustky, Na stavbu Kalvárie venoval 70 zlatých. Tento významný kríž v noci 19. novembra 1911 bol víchricou vyvalený. 6. apríla 1912 bol za účinkovania farára Dr, Žigmunda Ghimessyho opäť postavený. Táto Kalvária je na peknom vyvýšenom mieste a viditeľná z diaľky. Je i posvätným miestom a medzi zbožným ľudom je zachovávaná vo veľkej úcte. Už v 18. storočí v dobe apoštolského grófa Pavla Balašu, boli púte veľmi prospešné. V dnešných časoch, keď sme obklopení náboženskou ľahostajnosťou, je zvlášť nutné obnovovať púte a s nimi i úctou ku sv. Krížu a k Bolestnej Matke Božej.